Zadanie W7 - Príspevok o tom, čo sme sa naučili v časti Slobodný a otvorený softvér

Medzi aplikácie, ktoré ma v poslednej dobe oslovili, jednoznačne patria portable programy. Často potrebujem náhle vyriešiť konkrétny problém, pomocou jednoúčelového programu z nejakého konkrétneho dôvodu (napr. potrebujem strihať zvuk). Nájdem si dostupný softvér, prečítam si o ňom návod v nejakom časopise, na internete, recenziu poskytnutú autorom alebo predajcom programu a kým naň naozaj „nesiahnem“, neviem, nakoľko pohodlne sa mi bude s programom spolupracovať, ako budem spokojná s užívateľským prostredím a či ho po niekoľkých spusteniach jednoducho nebudem chcieť vymeniť a vyskúšať nejaký iné riešenie. Štandardne inštalované programy zapisujú údaje do registrov, jednoducho nechávajú po sebe „stopy“ v operačnom systéme. Asi nie je šťastné riešenie, inštalovať programy len tak – na skúšku. Preto na svojom USB kľúči dnes mám programy ako: IrfanView, Audacity, 7-Zip Manager, VLC player, FreeCommander, OpenOffice, Mozilla Thunderbird, ClamWinPortable (Antivírus), CCleanerPortable (slúži na optimalizáciu operačného systému a údržbu registrov, ktorej konečným dôsledkom je zväčšenie priestoru na disku, zrýchlenie štartu a vypnutia operačného systému), atď.

Mnohé z výhod už spomenutých v predošlom odseku predstavuje Virtual PC. Každý virtuálny počítač má vlastný operačný systém. V jedinom počítači je možné pomocou virtuálnych počítačov konfigurovať a testovať rôzne inovácie a inštalácie, meniť užívateľské nastavenia, pridávať či odoberať pamäť a inštalovať či odinštalovávať aplikácie. Navyše práca s ním je jednoduchá aj pre menej zdatného užívateľa.

Zadanie W4 - Wikipedia

http://sk.wikipedia.org/wiki/Stredn%C3%A1_umeleck%C3%A1_%C5%A1kola_v_Pre%C5%A1ove

vytvorila som krátky odkaz o škole, v ktorej učím...

Ako sa s blogmi vysporiadali moji kolegovia (alebo úloha W3)

A je to tu, povedala som si na začiatku – no teda, dobre, keď už ten blog musím mať, tak bude podľa možnosti stručný a neprezradím v ňom viac ako musím. Ale my ženy sme už také... Večer si nepamätáme, čo sme sľúbili ráno (lebo sme medzitým prali, opravovali písomky a diktovali dcére diktát – napísala „ukrité“, čo ma presvedčilo, že blog ešte chvíľu počká a radšej budem „starostlivá mama“).
Navyše, čestne priznávam, keď som si dnes vydýchla po ťažkom štylistickom cvičení k téme „Čo o nás Google vie“, trochu som sa začítala do príspevkov na stránke pre dvui účastníkov a tu zrazu: veď my máme ďalšiu úlohu!!! A do utorka!!!
Blogy kolegov som si prechádzala už aj v minulých týždňoch, takže dnes som ich už neprešla viac ako 10. Niektoré sú ešte takmer prázdne, čo mi zjednodušilo ich hodnotenie, niektoré naopak majú premyslenú štruktúru, vidno, že daní „bloggeri“ už majú moje plienkové štádium za sebou. Nakoniec som pridala komentár k týmto trom:
- http://lentak17.blogspot.com/2009/10/zadanie-i1-pokracovanie-c2.html
- http://modana1.blogspot.com
- http://janqua.blogspot.com
Každý z týchto blogov (alebo bloggerov) ma čímsi zaujal, nemuseli to byť hneď odborné záležitosti, ktoré by menili chod sveta. Potešila ma ich úprimnosť, niekedy humor, ktorý ich príspevky okorenil. Vidím, že keby som bola dopredu tušila, že nebudem mať len jeden príspevok, ale bude ich potrebných v rámci zadaní vyprodukovať niekoľko, bola by som premýšľala o trochu inej štruktúre môjho blogu. Teraz mám obavy, či podľa mojich - nie celkom s oficiálnymi názvami sa zhodujúcich titulov, milí hodnotitelia, zistíte, ktorý príspevok ku ktorej úlohe patrí! Ale nechám to tak, nech je to pre vás tiež trochu detektívka :).
Okrem toho ma zaujali tri stránky nádejných bloggerov, o ktorých by som sa ešte rada zmienila:
http://lektorfit.blogspot.com - tak toto je úroveň utajenia, ktorá ma dostala. Povedal všetko, čo sa od neho žiadalo, ale nič o sebe. Premyslený prístup!
http://www.bloglentak.blogspot.com - Aniko, tiež moja krvná skupina – keď už musím, tak musím, ale prečo si z toho neurobiť zábavu!
http://kocism.spaces.live.com/blog - a tento blog patrí práve do kategórie premyslených akcií, je jasné, že funguje nie kvôli splneniu úlohy, ale Martin ho naozaj využíva. Páčil sa mi napr. príspevok „Raz budem strašne bohatý“. No – a prečo som mu ho neokomentovala? No lebo ja mám zaregistrované konto na gmail-i a aby som mu mohla odpovedať, zase by som sa musela registrovať :)

Vyhľadávanie na internete občas bolí

Aj tento študijný materiál bol pre mňa prínosom. Musím sa priznať, že o vyhľadávaní zadávaním špeciálnych syntaxových výrazov som doposiaľ nevedela.
S obľubou dávam študentom úlohy, kde musia pri zadávaní hľadaných výrazov trochu porozmýšľať, ako napr:
- Pošlite mi mailom cenník dovolenky, ak máte zadané tieto fakty: dovolenka pre dve dospelé osoby, jedno dieťa; spôsob dopravy: autobusom; termín a trvanie dovolenky: 7 dní v júli 2010, destinácia: Chorvátsko, Trogir; typ ubytovania: apartmán bez stravy.
- Pošlite mi mailom lízingovú ponuku (cenník), ak máte zadané tieto požiadavky: typ auta: Škoda Octavia (al. Seat Ibiza... podľa momentálneho nápadu); nákupná cena 20.000€; akontácia 50%; doba lízingu 36 mesiacov; mesačné splátky; bez poistenia.
Takéto úlohy sú zamerané na to, aby si žiak dokázal zvoliť optimálne metódy hľadania, zvoliť kombináciu kľúčových slov, resp. použiť krajinu, na ktorú má byť hľadanie sústredené.
Ale – ruku na srdce, nestalo sa aj nám, skúsenejším a znalejším, že sme po nejakej informácii pátrali neprimerane dlho? Mne sa niečo podobné prihodilo, keď som si chcela na internete nájsť kríček do mojej záhradky. Boli sme u kamarátky a zapáčil sa mi na jej dvore krík s pekne dočervena vyfarbenými zubatými listami. Povedala mi, že je to nejaký druh javora. Aké jednoduché, povedala som si. A tak som sa rozhodla - zvolila som si vyhľadávanie v obrázkoch, keďže som si bola istá, že túto budúcu okrasu pred mojím domčekom zaručene na obrázku spoznám. Ak však zadáte ako vyhľadávaný text slovo „javor“, google vám poskytne nejakých 11500 odkazov na rôzne obrázky, to človeka rýchlo prestane baviť hľadať v nich. Napadlo ma slovo v angličtine – maple, po jeho použití som zalomila rukami, vôbec som si nepomohla, tento krát sa počet obrázkov mnohonásobne rozšíril – na asi 18 900 000 (o čo horšie, že obrázkov kanadskej vlajky boli tisíce). Fajn, v botanike určite zaberie latinský výraz – acer. Predpokladám, že som vám vylúdila na tvárach úsmev. Áno, samozrejme, počet odkazov pekne klesol – len na 5 000 000, ale čo z toho, keď notebook som kupovať nechcela... Spásonosné riešenie bolo, keď som Googlu zadala úlohu vyhľadať nejaký konkrétny druh javora, napr. Acer negundo Flamingo a potom som už bola úspešná. Našla som si ponuku záhradníctva, aj s obrázkami a cenami. Keď som o pár dní na to prišla do záhradníctva, už som vedela presne, čo chcem. Krík s názvom javor dlaňolistý. Dnes mu už asi opadajú listy po prvej sezóne v mojej záhradke.

Zadanie W8:

Najviac ma zaujali možnosti rozšíreného vyhľadávania prostredníctvom Google. Napr. som sa dozvedela, že ak vo vyhľadávacom riadku zadám slovo define:xxx, dokážem sa oveľa rýchlejšie dopracovať k definíciám hľadaných výrazov. (Vyskúšala som si nájsť definíciu slov essay, gothic a CV). Prečítala som si niekoľko recenzií na film "The Boat That Rocked" vďaka zadaniu výrazu movie: pred názov filmu. Myslím, že tieto novonadobudnuté poznatky využijem, a to nielen pri vyučovaní, ale aj pri vlastných aktivitách.

Čo o mne Google vie...

Hneď ako som si prečítala titulok tohto študijného materiálu, vybavil sa mi v pamäti článok, ktorý priniesol môj super angličtinár na prvú hodinu v štátnicovom ročníku. (Článok je písaný angličtinou úrovne „upper“ a jeho téma sa týka schopnosti vnímať zložitejšie texty – schopnosti, ktorá sa začína u ľudstva vytrácať, keďže miesto vnímania obsahu čítaného sa sústreďujeme až príliš často na „kľúčové slová“ – ako keď používame vyhľadávanie na internete, napr. prostredníctvom Googlu a snažíme sa čo najrýchlejšie zorientovať v množstve nájdených odkazov a podvedome sa náš mozog snaží triediť ich. Tým ale prichádzame o schopnosť vnikať do podstaty textu, ťažšie sa sústredíme a literatúra typu „Vojna a mier“ od Tolstého je pre nás príliš komplikovaným čítaním...)
Tento článok, ktorý spomínam, bol publikovaný v mesačníku the Atlantic, autorom je Nicholas Carr a jeho pôvodný názov je „Is Google Making Us Stupid? (What the Internet is doing to our brains?). Vo voľnom preklade „Robí nás Google hlúpejšími? (Čo internet robí s naším myslením?)“. Ak by ste si ho radi prečítali, nájdete ho v origináli http://www.theatlantic.com/doc/200807/google. Komentáre k článku nájdete aj v slovenčine, ak použijete nejakú metódu efektívneho vyhľadávania (o ktorých sa učíme v tomto kurze :).
Keď som tento článok čítala pred rokom, pamätám, ako ma vnútorne rozrušil odstavec o „Googleplexe“, ktorý sa stal inštitúciou neopísateľných rozmerov. Tu sa systematicky ukladajú terabajty údajov o často nič netušiacich užívateľoch svojich služieb. Áno, viem (a téma ako nebezpečenstvá internetu patrí medzi obľúbené aj v diskusiách s mojimi študentmi), že mám používať bezpečné heslá, poznám nebezpečenstvá ako phishing, ale kto na svete potrebuje vedieť, že som včera študovala článok o zakladaní trávnikov alebo predvčerom som zverejnila pár neškodných fotiek z dovolenky? Dokážem si predstaviť, že tieto informácie o mne môžu byť cieľom presne namierenej reklamy. Ale hrozím sa toho, že ak by si dal niekto tú prácu, že by zámerne pozlučoval informácie o tom, kde všade som sa zaregistrovala, čo som si objednávala po internete, kde som bola na dovolenke, aký typ hudby sa mi páči... Keď si predstavím, že každý z nás sedel za desiatkami počítačov a zanechal v nich svoju „stopu“ vo forme ukladaných dát, ktoré nikdy nikto nezmazal, čo bude raz s týmto dátovým odpadom?
Odpovede na tieto otázky sa hľadajú ťažko a mnohé z nich by asi patrili do sféry sci–fi . Budúcnosť asi ukáže, v čom sme mohli a mali byť prozreteľnejší a či nakoniec naozaj zabudneme čítať, lebo – s tým musíme súhlasiť všetci, že internet už nenávratne ovplyvnil spôsob nášho myslenia.

Škola plná talentov a učiteľov plných elánu :-)

Budova Strednej umeleckej školy na Vodárenskej ulici v Prešove

Pohľad na školu, keď sa k nej blížite...













Na hodine "figúry"










Kašírovanie...














Ilustrácia rozprávky - časť ročníkovaj práce študentky propagačného výtvarníctva A. Magdoškovej

Niečo ako životopis...

Moje narodenie...

V deň môjho príchodu na svet, si svet pripomínal udalosti, ako:
- 657. výročie narodenia Giovanni Boccaccia
- 384. výročie, ako Mary, škótska kráľovná určila za svojho výhradného dediča Philipa II.
- 191. výročie vyhlásenia vojny Španielskom Británii – a začalo sa obliehanie Gibraltaru
- 79. výročie odo dňa, keď sa stal 3. kanadským premiérom John Abbot
- 10. výročie od prvého uvedenia Hitchcockovho Psycha v New Yorku
- 7. výročie ako sa prvá žena na svete, Valentina Tereškovová, ocitla vo vesmíre

A podľa toho, za akých okolností som prišla na svet, si dovoľujem sama seba považovať za bytosť už od narodenia potrpiacu si na slušné vychovanie – slušne som totiž počkala, kým mamka urobila štátnicu a pýtala som sa na svet „až“ 3 hodiny potom...

Pár viet o mne...

Prvých päť rokov som strávila v dedinke na strednom Slovensku – Kokava nad Rimavicou so svojimi starkými, ktorí ma asi rozmaznávali, lebo na svoj príchod do Prešova a nástup do vtedy povinného predškolského zariadenia si pamätám ako na prvý záporný moment svojho života. Ako malé dieťa som vraj bola veľmi ukecaná, potom ma to na pár rokov (asi celú základnú školu) prešlo. Dnes si myslím, že som len zbierala sily...
Základnú školu som prežila takmer bez úrazu – až na vytknutý členok v tretej triede, čo takmer spôsobilo, že som sa nestala pionierkou! Ale nejako ma na tú Duklu dopravili a tak som bola spolu s ostanými deťmi „normalizovaná“.
Čo si vybrať ako strednú školu? Pre mňa v 14 rokoch to bola ťažká otázka. Učila som sa dobre a tak padlo rozhodnutie pre Gymnázium na ul T. Ševčenka v Prešove, prvý krát sa otvárala trieda so zameraním na výpočtovú techniku. Veru, pri programovaní v Pascale v r.1986 som nemohla tušiť, že sa s ním stretnem ešte o 20 rokov. Keď som v r. 1988 maturovala, myslela som si, že bez svojich spolužiakov už neprežijem nič pekné. A dnes sme roztratení naozaj po celej zemeguli, v Prešove nás zostalo len zopár.
Znie to asi divne, ale bavila ma matematika. (vďaka prof. Varcholovi). Chvíľu som uvažovala o architektúre, ale nie až tak vážne, aby som riskovala, že nebudem prijatá. Tak nakoniec výber padol na techniku – stavebná fakulta v Košiciach. Vedela som totiž vo svojich 18 rokoch len toľko, že v ŽIADNOM PRÍPADE nechcem byť lekárka, právnička a učiteľka. Stavebná ma bavila a nebyť zmeny zriadenia, asi sa dnes zaoberám statikou. Ale Boh mal so mnou iné plány...
Stala som sa učiteľkou. Keďže som sa hneď po vysokej škole vydala, myslela som si, že chvíľu to v tom školstve vydržím a pôjdem na materskú. Škola, na ktorej som začala učiť mala to isté sídlo, čo dnes, ale pôvodne to bolo stavebné učilište. Spočiatku ma naozaj učiť nebavilo – vstúpiť do triedy plnej 17 ročných učňov, ktorí skúšali na mladučkej učiteľke všetky „finty“, ako sa vyhnúť učeniu, to mi bralo sily. Ale postupne sa učilište začalo meniť na strednú umeleckú školu, ja som naozaj na tri roky odišla na materskú a dnes konštatujem, že by som celý svoj budúci život chcela učiť stredoškolskú mládež. Dnes mi to už neberie toľko síl ako na začiatku, niekedy mi učenie naopak dáva dosť elánu, aby som vládala opäť ráno vstať s radosťou a úsmevom v tvári. (Aj keď ešte vždy nemám rada nulté hodiny!!!)