Niečo ako životopis...

Moje narodenie...

V deň môjho príchodu na svet, si svet pripomínal udalosti, ako:
- 657. výročie narodenia Giovanni Boccaccia
- 384. výročie, ako Mary, škótska kráľovná určila za svojho výhradného dediča Philipa II.
- 191. výročie vyhlásenia vojny Španielskom Británii – a začalo sa obliehanie Gibraltaru
- 79. výročie odo dňa, keď sa stal 3. kanadským premiérom John Abbot
- 10. výročie od prvého uvedenia Hitchcockovho Psycha v New Yorku
- 7. výročie ako sa prvá žena na svete, Valentina Tereškovová, ocitla vo vesmíre

A podľa toho, za akých okolností som prišla na svet, si dovoľujem sama seba považovať za bytosť už od narodenia potrpiacu si na slušné vychovanie – slušne som totiž počkala, kým mamka urobila štátnicu a pýtala som sa na svet „až“ 3 hodiny potom...

Pár viet o mne...

Prvých päť rokov som strávila v dedinke na strednom Slovensku – Kokava nad Rimavicou so svojimi starkými, ktorí ma asi rozmaznávali, lebo na svoj príchod do Prešova a nástup do vtedy povinného predškolského zariadenia si pamätám ako na prvý záporný moment svojho života. Ako malé dieťa som vraj bola veľmi ukecaná, potom ma to na pár rokov (asi celú základnú školu) prešlo. Dnes si myslím, že som len zbierala sily...
Základnú školu som prežila takmer bez úrazu – až na vytknutý členok v tretej triede, čo takmer spôsobilo, že som sa nestala pionierkou! Ale nejako ma na tú Duklu dopravili a tak som bola spolu s ostanými deťmi „normalizovaná“.
Čo si vybrať ako strednú školu? Pre mňa v 14 rokoch to bola ťažká otázka. Učila som sa dobre a tak padlo rozhodnutie pre Gymnázium na ul T. Ševčenka v Prešove, prvý krát sa otvárala trieda so zameraním na výpočtovú techniku. Veru, pri programovaní v Pascale v r.1986 som nemohla tušiť, že sa s ním stretnem ešte o 20 rokov. Keď som v r. 1988 maturovala, myslela som si, že bez svojich spolužiakov už neprežijem nič pekné. A dnes sme roztratení naozaj po celej zemeguli, v Prešove nás zostalo len zopár.
Znie to asi divne, ale bavila ma matematika. (vďaka prof. Varcholovi). Chvíľu som uvažovala o architektúre, ale nie až tak vážne, aby som riskovala, že nebudem prijatá. Tak nakoniec výber padol na techniku – stavebná fakulta v Košiciach. Vedela som totiž vo svojich 18 rokoch len toľko, že v ŽIADNOM PRÍPADE nechcem byť lekárka, právnička a učiteľka. Stavebná ma bavila a nebyť zmeny zriadenia, asi sa dnes zaoberám statikou. Ale Boh mal so mnou iné plány...
Stala som sa učiteľkou. Keďže som sa hneď po vysokej škole vydala, myslela som si, že chvíľu to v tom školstve vydržím a pôjdem na materskú. Škola, na ktorej som začala učiť mala to isté sídlo, čo dnes, ale pôvodne to bolo stavebné učilište. Spočiatku ma naozaj učiť nebavilo – vstúpiť do triedy plnej 17 ročných učňov, ktorí skúšali na mladučkej učiteľke všetky „finty“, ako sa vyhnúť učeniu, to mi bralo sily. Ale postupne sa učilište začalo meniť na strednú umeleckú školu, ja som naozaj na tri roky odišla na materskú a dnes konštatujem, že by som celý svoj budúci život chcela učiť stredoškolskú mládež. Dnes mi to už neberie toľko síl ako na začiatku, niekedy mi učenie naopak dáva dosť elánu, aby som vládala opäť ráno vstať s radosťou a úsmevom v tvári. (Aj keď ešte vždy nemám rada nulté hodiny!!!)