Čo o mne Google vie...

Hneď ako som si prečítala titulok tohto študijného materiálu, vybavil sa mi v pamäti článok, ktorý priniesol môj super angličtinár na prvú hodinu v štátnicovom ročníku. (Článok je písaný angličtinou úrovne „upper“ a jeho téma sa týka schopnosti vnímať zložitejšie texty – schopnosti, ktorá sa začína u ľudstva vytrácať, keďže miesto vnímania obsahu čítaného sa sústreďujeme až príliš často na „kľúčové slová“ – ako keď používame vyhľadávanie na internete, napr. prostredníctvom Googlu a snažíme sa čo najrýchlejšie zorientovať v množstve nájdených odkazov a podvedome sa náš mozog snaží triediť ich. Tým ale prichádzame o schopnosť vnikať do podstaty textu, ťažšie sa sústredíme a literatúra typu „Vojna a mier“ od Tolstého je pre nás príliš komplikovaným čítaním...)
Tento článok, ktorý spomínam, bol publikovaný v mesačníku the Atlantic, autorom je Nicholas Carr a jeho pôvodný názov je „Is Google Making Us Stupid? (What the Internet is doing to our brains?). Vo voľnom preklade „Robí nás Google hlúpejšími? (Čo internet robí s naším myslením?)“. Ak by ste si ho radi prečítali, nájdete ho v origináli http://www.theatlantic.com/doc/200807/google. Komentáre k článku nájdete aj v slovenčine, ak použijete nejakú metódu efektívneho vyhľadávania (o ktorých sa učíme v tomto kurze :).
Keď som tento článok čítala pred rokom, pamätám, ako ma vnútorne rozrušil odstavec o „Googleplexe“, ktorý sa stal inštitúciou neopísateľných rozmerov. Tu sa systematicky ukladajú terabajty údajov o často nič netušiacich užívateľoch svojich služieb. Áno, viem (a téma ako nebezpečenstvá internetu patrí medzi obľúbené aj v diskusiách s mojimi študentmi), že mám používať bezpečné heslá, poznám nebezpečenstvá ako phishing, ale kto na svete potrebuje vedieť, že som včera študovala článok o zakladaní trávnikov alebo predvčerom som zverejnila pár neškodných fotiek z dovolenky? Dokážem si predstaviť, že tieto informácie o mne môžu byť cieľom presne namierenej reklamy. Ale hrozím sa toho, že ak by si dal niekto tú prácu, že by zámerne pozlučoval informácie o tom, kde všade som sa zaregistrovala, čo som si objednávala po internete, kde som bola na dovolenke, aký typ hudby sa mi páči... Keď si predstavím, že každý z nás sedel za desiatkami počítačov a zanechal v nich svoju „stopu“ vo forme ukladaných dát, ktoré nikdy nikto nezmazal, čo bude raz s týmto dátovým odpadom?
Odpovede na tieto otázky sa hľadajú ťažko a mnohé z nich by asi patrili do sféry sci–fi . Budúcnosť asi ukáže, v čom sme mohli a mali byť prozreteľnejší a či nakoniec naozaj zabudneme čítať, lebo – s tým musíme súhlasiť všetci, že internet už nenávratne ovplyvnil spôsob nášho myslenia.